Tak už je to znova nejaký ten mesiac, čo som sa neozval. V poslednom článku som písal, že najbližšie spíšem, čo sa udeje na krajskom kole súťaže Zenit Webdizajn. Krajské kolo nakoniec so sebou prinieslo pár problémov, a tak som sa rozhodol to odložiť a napísať až bude po všetkom. Článok bude celkom dlhý a tentokrát sa v ňom nenachádza žiadny alkohol, takže upozorňujem – nie každého to bude baviť. Ale aj bez alkoholu sa tam udialo plno vecí, ktoré by sa ujali aj v anime. 😀 Pre tých, čo nevedia o čo sa jedná, ide o slovenskú súťaž pre dvojčlenné tímy zo stredných škôl v tvorení webu. Aj keď sa súťaž volá Webdizajn, nejde len o dizajn, ale aj o naprogramovanie celej stránky. A keďže som tak úžasný ako som, ja druhého člena viac menej zanedbávam. O tom aký bol minulí rok píšem tu.
Asi najdôležitejšie je spomenúť, že tento rok som vymenil kávovar za grafičku. Vzhľadom na to, koľko si toho vypočul minulí rok na súťaži a že sa jej organizátori smejú do dnešného dňa, vždy keď ju uvidia, rozhodol som sa pre zmenu. Zároveň som chcel, aby tam so mnou šla úžasná Kira, známa ako Modrý Animág. Keďže ide o dosť schopnú umelkyňu, ako ukazuje jej stránka, tak som sa rozhodol, že by sa z nej mohla stať aj schopná grafička. A to ani nehovorím, že na súťaži, kde sa účastní 90% chlapov sa baba na rozptýlenie konkurencie vždy hodí. Hlavne keď vyzerá ako Kira. 😀 Prvé pokusy o prehováranie prebehli ešte pred minuloročným celoštátnym kolom. Potom som sa samozrejme snažil ešte nejakú dobu, až po pár mesiacoch povolila a povedala, že pôjde. Ja som samozrejme plný nádeje z tejto správy začal plánovať a trénovať, aby som tento rok s reálnou pomocou dokázal vyhrať. Že asi nebola z počiatku tá najlepšia voľba, som bohužiaľ zistil až keď nebolo cesty späť. Ale o tom neskôr.
Ešte pred samotnou súťažou, som zistil, aké dobré meno som si minulý rok vytvoril. Môj článok o súťaži sa dá celkom dobre dohľadať a kontakt na mňa viditeľne tiež. Vystalkovalo si ma celkom dosť ľudí. Či už chalan, ktorý veril, že keď to zvládnem sám ja, dá to aj on ako nič. (Nope, na mňa nemá nik!) Ďalší, ktorý sa spytoval na možnosti podvádzania, keďže som viditeľne podvádzal dosť. (Podvádzanie je pre snaživých, ja som na to prilenivý 😀 ) Alebo baba s veľmi pohnutou predstavou ako to s webamy reálne funguje, aký rýchly človek naozaj môže byť a hlavne egom niekoľkokrát väčším ako ja. (A to už je naozaj čo povedať!) No povedzme, že som si užil dosť srandy aj bez súťaženia. Ale je to fakt nahovno pocit, keď sa tešíte z potencionálnej obdivovateľky, ktorej ide len o jedno, o vaše weby…
Školské kolo mala byť pôvodne len formalita, ktorej by sme sa zúčastnili len my dvaja, a tak som dostal organizovanie do rúk ja. Aj keď som prebehol celú školu a volal ľudí, nik sa nechcel pridať do tejto kategórie. 🙁 Vyhrať kontumačne je nuda, nie? Týždeň pred súťažou sa samozrejme našli dva tímy, ktoré sa nie len chceli strašne účastniť, ale neboli si schopný priniesť vlastné stroje a tak som musel inštalovať Photoshop a potrebné programy na všetky notebooky v jednej učebni, lebo čo ak sa nájde ešte nejaký tím debi… inteligentov. A bežať s každým notebookom cez kus školy a na druhé poschodie za technikom, ktorý mi nechcel dať heslo na inštaláciu nie je práve dvakrát sranda. Teda je, ale komu by sa to chcelo robiť celý deň. Súťaž prebiehala celkom pokojne. Väčšina konkurencie sa volala Marek, ja som si veľmi voľným tempom robil web a grafička sa snažila dať dokopy logo. Samozrejme mi aj ako úžasná grafička nakreslila mačičku. Obom nám to trvalo rovnako dlho, teda asi 3 hodiny. Tu je ukážka dizajnu, logo sa mi bohužiaľ nepodarilo dohľadať, ale mám nákres.
Keďže som bol hlavný porotca, nie je ťažké uhádnuť kto vyhral. K výhre napomohlo aj to, že ostatné tímy nevedeli čítať, keďže jeden veril, že PHP nie je povolené a ani jeden tím neodovzdal prácu grafika tak, ako mal.
Pred krajom bohužiaľ nastal celkom veľký problém. Kire sa totiž prekrýval termín skúšok v autoškole s termínom súťaže, nemohla si ho už presunúť a ani za nič, by na skúšky nešla. A tak som týždeň pred stratil všetku nádej, že si splním môj sen vyhrať celoštátne kolo. Našťastie sa dva dni pred stal zázrak. Boli sme sa na to spýtať profesora a ten nás zaviedol rovno za riaditeľom ŠIOVu, ktorý súťaž organizoval, keďže budovu majú rovno vedľa našej školy. Keď som sa ho spýtal, či by nebolo možné súťažiť v iný deň alebo čas, povedal, že to možné nebude. Ale potom dodal, že keby sa v deň súťaže niečo stalo členovi tímu, napríklad by si zlomil nohu, tak s tým nik nič neurobí. Len si mám dať pozor, aby som na celoštátnom kole už niekoho mal, lebo minulý rok som nevyhral práve preto, že som bol sám 😀 A tak sa v deň súťaže dolámaná Kira vydala do autoškoly a ja s jej náhradou (mačka s fotkou Kiri cez tvár) na súťaž. Mačička sa samozrejme všetkým páčila a už pred začiatkom súťaže si ju odfotilo niekoľko ľudí.
Téma bola „Kutil – chlap na prenájom“ Po tom ako som sa dosmial na úchylnosti som začal pracovať. Do zadania bolo tento rok pridaných pár vecí, ktoré mali sťažiť prácu práve mne, keďže tvorca zadania ma už za tú dobu spoznal a vedel ako na to. Inak toho bolo v zadaní, ale oveľa menej ako pred rokom a tak som mal už za 3 hodiny zo 4 hotové všetko sám a odovzdal som. A konkurencia? Nó… Jeden tím to odovzdal asi za hodinu, pretože viac toho urobiť nevedel. Po tom ako sa jeden chalan spýtal, či je teda povolené používať písomné materiály, každý vytiahol aspoň 3 knihy a ja som nevedel pobrať, načo by to komu bolo. Banda magorov… V jednom tíme bol viditeľne schopný len grafik, keďže jeho návrh a hotový web sa nepodobali vôbec, v druhom ani jeden nevedel, čo je to FTP, pretože sa spýtal asi 60-krát, prečo nemôže mať stránku len v PC. Súťaž končila o 12:00 a 12:05 dorazila Kira, takže bola veľmi nápomocná. 😀 Aj keď na súťaži nepomohla zostala so mnou až do štvrtej na vyhlásenie, aj keď vydržať pri mne a balenie chalana z iného tímu nebolo práve najpríjemnejšie. V tom, že sa so mnou kamaráti je proste úžasná! 😀 Kraj sme (alebo som?) samozrejme vyhrali a dokonca sme mali aj najviac bodov na celom Slovensku. (Okrem Prešovského kraja, ktorého výsledky zverejnené neboli.) Online ukážka. (Stránky súťaže, nie u mňa.)
Pôvodný plán začať Kiru učiť grafike ešte pred Vianocami nevyšiel, nepodarilo sa to ani po nich a začali sme až týždeň pred súťažou. Zobrali sme si všetko voľno čo sa dalo aj nedalo. Vzhľadom na to, že som už týždeň predtým pomáhal na súťaži v skladaní Lego robotov, som o škole nepočul už skoro mesiac. 😀 Dohodli sme si rozvrh, kedy sa budeme ako učiť a začali sme. Prvý deň voľna sme začali o štvrtej ráno. Teda… Ja som začal a takto som v mraze čakal 20 minút na odvoz, ktorý sa rozhodol, že má plno času. A prečo takto z rána? Chystali sme sa na výlet do Brna. Ja som chcel ísť na DoDčko (deň otvorených dverí) na Fakultu informatiky Masarykovej univerzity, a keďže mala v ten deň mať DoDčko aj fakulta prírodných vied, rozhodla sa Kira, že nám vybaví odvoz a pôjdeme spolu, aby sa ona dozvedela niečo o biológii. Už na začiatku dňa, som urobil jedno veľmi zlé rozhodnutie. Keďže sa mi zdalo, že sa v poslednej dobe otepľuje zobral som si tenisky a len bundu. Ráno bola zima, ale tak to vždy, prečo by som sa strachoval, že? Problém nastal, keď cestou začalo trochu snežiť, ale tak čo, to nikoho nezabilo. Problém bol, že čím bližšie sme boli Brnu, tým viac bolo pokryté snehom a v Brne to už bola celkom pekná snehová pokrývka všade. Vieš čo ťa môžem počasie!
Keďže informatici majú rozum, DoDčko začínalo 12:30. Problém je, že biológovia, geológovia, matematici a ďalší ľudia, čo urobili zlé životné rozhodnutie ho nemajú, a tak DoD na fakulte prírodných vied začínalo už 9:00. Auto sme zaparkovali až kúsok po deviatej a tak sme s Kirou rýchlim tempom šli hľadať, kam vlastne máme ísť. Celkom rýchlo sme našli šípky, ktoré sme nasledovali, až sme sa dostali do miestnosti s ľuďmi a prednáškou. Ako som tam tak sedel, po pár minútach som si uvedomil, že tej prednáške rozumiem príliš na to aby to bola biológia a vzhľadom na to, ako ma baví to bude asi matematika. Asi po desiatich minútach cítenia sa trápne, sme sa rozhodli odísť z miestnosti a ísť hľadať prednášky z biológie. Tu nastal menší problém a po desiatich minútach hľadania sme nič nenašli. Skúsili sme sa spýtať a nejaká mladá baba nás poslala do jednej budovy na konci areálu. Keď sme k nej prišli zistili sme, že nie je otvorená a netušili sme, čo ďalej. Po chvíli státia pred ňou k nej prišiel pán, ktorého sme sa spýtali či nám nevie poradiť. Po tom ako sa s nami vyrozprával sme sa dozvedeli, že sme úplne v zlej časti Brna a tam kam chceme ísť sa len tak nedostaneme. (Po dodatočnom overení to bolo len 5km. Kira by to dohodila aj kameňom!) A tak sme zavolali jednému nášmu kamarátovi, ktorý v Brne už nejaký ten piatok študuje, že nám pomôže. Po polhodinovom čakaní nás konečne poctil svojou prítomnosťou, aj keď sme už boli za to čakanie a za to, že neprišiel autom celkom naštvaný. Odniesol nás na fakultu informatiky, ktorá až tak ďaleko nebola a trochu nám to poukazoval. Tam ma on aj Kira opustili, aby išli, kam chceli oni a ja som si mohol užiť svoje DoDčko. FI MUNI mám vybratú už pár rokov vďaka tomu, že je to v Brne a dá sa tam študovať popri informatike jednoducho aj japončina, ale aj tak som si rád vypočul informácie o škole a prešiel si ju. Dvaja chalani za mnou, ktorí po pohľade na Ubuntu začali hovoriť, aká je to úžasná škola, keď používa Mac pobavili. Samozrejme sa mi to tam páčilo a prestal som sa zamýšľať nad tým, či je obor „Umělá inteligence a zpracování přirozeného jazyka“ zlá voľba. Celkom sa už teším. 😀
K autu, ktoré nás malo odviesť som dorazil skorej ako Kira a tak som si mohol užiť chvíľu súkromia s jej rodičmi. Jej ocino je veľmi zaujímavý človek. Je to informatik. Teda ten najhorší typ informatika. Nič vás nezdeptá tak, ako slepý informatik. Z nejakého dôvodu sú všetci slepí informatici, čo poznám, až príliš dobrí, a tak ma vždy dosť deptajú. 😀 Ale aj napriek tomu si nemal problém upraviť dom na hovoriaci, ktorý reaguje na ľudí v ňom. A preto ma veľmi potešilo, že niekto ako on, mi pochválil výber oboru a veľmi dobre sa s ním rozprávalo, pokiaľ nám Kira nezakázala sa rozprávať o počítačoch… + mi kúpil zmrzku. Lucky! 😀 Aj keď bolo divné počúvať celou cestou, ako vás rodičia vašej kamarátky volajú GreenMan…
O deň na to sme sa však už vážne museli začať pripravovať. A šlo to… Nó… Nik učený z neba nespadol, ale keď je niekto výtvarne zdatný, tak to na ňom vidno. Aj keď jediný program v ktorom doteraz robila bol GIMP, tak je PS aj Inkscape šli celkom od ruky a každý deň bolo vidieť, ako sa zlepšuje. Aj keď som si pôvodne myslel, že jej to veľmi nepôjde, na tablete kreslila hneď dosť dobre. Teda aspoň na moje pomery a moje pokusy… Vo vectore v pohode navrhla pečiatku k jednému z jej projektov, ktorá vyzerala dosť dobre. Potom ako som jej ukázal, čo sa ako robí v PS zvládla úplne bez mojej pomoci navrhnúť web, ktorý sa dosť podobal mojim ešte tak 2 až 3 roky dozadu. Začal som pri nej získavať nádej, že to fakt vyhrám a už vtedy som si bol istý na 100%, že lepšiu som si vybrať nemohol. A to ani nehovorím o tom, že mi každý deň navarila . Proste, kto by takú ženu nechcel za grafičku? 😀 Jediný problém v učení nastal jedného piatkového dňa, keď sa nám trochu rozsnežilo a ja som namiesto 20 minútovej cesty domov od nej cestoval skoro 3 hodiny a dosť premrzol.
Dni učenia nám ubehli celkom rýchlo a prišla noc pred odchodom. Moje nervy sa dali krájať a nebyť DDRka, ktoré som kúpil za minuloročnú výhru, tak by som sa ten deň asi zosypal. Už som sa chystal pobaliť do ruksaka a malej tašky, keď mi mama doniesla veľkú cestovnú tašku, že sa mám pobaliť do nej. Po tom ako som do nej vopchal všetky veci, v nej bolo stále strašne veľa miesta. Netrvalo mi ani dlho, aby som sa rozhodol tam dať celú moju zbierku mačiek, nech tam mám radosť. Tá zbierka sa samozrejme po Vianociach rozrástla a tak som do tašky narval 3 plyšové mačky a jednu legovú.
Tento ročník sa bohužiaľ už neodohrával v našom meste a tak sme museli ísť o siedmej ráno na železničnú stanicu aby sme stihli vlak do Žiliny, z ktorej sme mali ísť do Trenčína. Samozrejme sme všetko stihli a dostavili sa na správne nástupište. A jasne, že keď som započul vlak spojený so Žilinou, chcel som do neho nastúpiť. Až po chvíli, ma Kira upozornia, že ak nechcem skončiť v Košiciach tak sa mám k nej vrátiť, pretože tento vlak ide ZO ŽILINY. Fakt neviem, čo by som bez nej robil… Teda vlastne viem, prezeral si Košice. 😀 Celou cestou som sa jej potom už samozrejme držal a bál sa ísť inam, ako ona, keďže som sa potom ešte párkrát skoro stratil. Našťastie ma doviezla do správneho vlaku a usadila ma do nášho kupé. Tam som jej mohol dať reálnu verziu pečiatky, ktorú pár dní dozadu navrhla a keby som vedel, akú strašnú radosť z niečoho takého bude mať, urobil by som jej ju už dávno. Pečiatkovala skoro po všetkom a som rád, že moje čelo zostalo čisté. Tu začala aj jej prvá várka fotenia, ktorá zďaleka nebola posledná. Veď sa ešte dočítate… Tu je ona aj s pečiatkou OPOMu (Organizácia na ochranu monštier) spojenej s Encyklopédiou monštier. (Určite si to niekedy prečítajte, ale najprv dočítajte toto!!!)
Aj napriek všetkým problémom, sme do Trenčína došli v poriadku a vydali sme sa do školy, kde mala súťaž prebiehať. Mapu som mal ja a tak som sa snažil aj viesť. Vtipné bolo, že okrem Kiri za mnou celú dobu šla aj veľká skupina súťažiacich z iného kraju aj s ich dozorom a dokonca sa za nami vrátili, aj po tom ako sa odpojili a chceli ísť našou cestou. Myslím nevedia čítať nápis, čo nosím na kapsičke. Zázrakom sme prežili aj túto cestu a dostali sa na registráciu. Tam nám dali pár papierov a poslali nás hľadať šatne. Samozrejme sme prešli celú školu pokiaľ sme ich našli, ale našli! Tu začalo stretávanie ľudí. Poznáte ten pocit, keď niekoho poznáte už tak dlho, že vám netreba žiadne slová a sa na neho stačí len pozrieť a mávnuť jeho smerom? Well, ja nie, ale za to asi traja ľudia v tej miestnosti mali tento pocit smerom ku mne a tak som len matne tápal, kto to je, až som sa na to vykašlal. No našli sa tu aj ďalší ľudia. Už skorej spomínaná egoistka sedela priamo za nami a ďalšia baba, ktorej som sa dosť divil. Viete, je to dosť veľké prekvapenie, keď až na súťaži zistíte, aký je rozdiel medzi menami Dano a Dana. Odpoveď? Je to pohlavie. Ale bola vtipný tvor, aj keď sme sa spolu celú súťaž nebavili, bola dosť hlučná na to aby som sa o nej pár vecí dozvedel. Jej obľúbená činnosť je „opúštanie sa“ Síce som za celú dobu nepochopil o čo ide, podľa všetkého to zahŕňa depresívnu hudbu a lieky proti depresii. Až do druhého kola, kedy v ňom mala robiť, nepočula o vektore. Raz urobila sociálnu sieť za noc, pretože je úžasnejšia, ako jej programátor, ktorý nevie spojazdniť ani administráciu. A to hlavné, ten hnusný feťák jej odpísal 3 slová, to znamená, že majú úžasný vzťah. (Jej vlastné slová, čo to znamená chápe asi len ona sama.) S Bratislavčankami je každý rok toľko srandy. 😀
Prvé kolo začínalo poobede ešte v ten istý deň, a tak sme sa rozhodli ísť na rýchli nákup. Len také základné potreby pre grafičku, veď viete. 20 energeťákov, kilo nutelly a tak. Proste nech má chúďa, čo robiť, keď ja odídem do svojho sveta. Tento rok bola súťaž rozdelená na dva dni. V prvý deň sme mali robiť 3 hodiny a v druhý 5. Fakt som netušil, čo mám čakať, keďže minulý rok bol celkový čas 5 hodín a na kraji mi boli aj 4 priveľa. Napätý som sedel obložený všetkými mačičkami (Kira najväčšia z nich), až som zadanie dostal. Zadanie bolo web pre firmu zaoberajúcu sa obnoviteľnými zdrojmi FreeEnergy s.r.o. Celkom mi trvalo, pokiaľ som pobral, že dnes mám naprogramovať len administráciu a vzhľadu sa nemám ani dotknúť. Grafik mal zasa navrhnúť len hlavnú stránku webu. Kira sa dala do návrhu loga, keďže na to bola odborník a ja na web. Dohoda bola, že ja web navrhnem, ona ho dodatočne skúsi vylepšiť. A ako to šlo? Nó… Logo urobila, aj keď sa jej spýtali asi 8-krát načo ho robí, keďže to od nás viditeľne chceli až zajtra. Ja som sa snažil ako som mohol, pretože som vedel, že 3 hodiny sú na toto zadanie akurát, len ak sa nič nepokazí a vedzte, že sa pokazilo a dosť. Poslednú hodinu som bol do toho zažratý tak, až sa Kira divila. Posledný kúsok kódu som dokončil asi 5 minút pred koncom, ale stihol som všetko. Vzhľad mal síce všetko, čo mal mať, ale mne umelecké vlohy dané neboli. A Kira? Jasne, že dobrá bola, ale za týždeň sa nedostanete na úroveň ľudí, čo to robia roky a niektorí sa tým aj živia. Takto skončila naša spoločná snaha.
Stadiaľ sme sa vydali na večeru, ktorá bola… Na väčšine súťaží mám najradšej jedlo. Tu som si nebol istý, či nám dávajú jedlo alebo niečo iné. Zemiakový šalát, ktorý nepripomínal ani zemiakový šalát, ani zemiaky a ani šalát hovorí asi za všetko. Potom sme si počkali pár hodín na otvárací ceremoniál, ktorý nie a nie skončiť a odišli na ubytovňu. Tá bola tentokrát celkom ďaleko od miesta konania, a tak sme si nemohli len tak odbehnúť cez prestávku alebo podobne rovno tam. Našťastie boli v harmonograme také diery, že ani 20 minútová cesta tam nevadila. Ubytovať všetkých súťažiacich zabralo asi pár hodín, s Kirou sme mali šťastie, že sme prišli ako jedni z prvých, ale aj tak to trvalo dosť dlho. Pri čakaní som si vypočul milý rozhovor konkurenčného tímu, ktorý stál za mnou. Najprv nadávali a robili si srandu z Kiri, pretože vraj nič nerobila a potom plynule prešli do toho, ako strašne sexy vlastne je. Tak to dopadá, keď so sebou beriete grafičku, ktorá sa dá opísať ako 90:60:90. 😀 Ale tu nastal zázrak. Pravdepodobne si pamätáte moju minuloročnú traumu z chlastačky na mojej izbe. Ale to, čo sa stalo tu sa s tým nedá porovnať, nikdy to Kire nezabudnem a budem jej do smrti vďačný. Dovolila mi s ňou byť na izbe pre dvoch!!!
Keďže ona je moja obeť číslo 01 a ja jej oficiálny stalker, veľakrát som o niečom takomto sníval, ale nikdy neveril, že to zažijem. Mám fakt problém opísať, aký to bol a ešte stále je pocit. Po tom všetkom úchylnom, čo odo mňa počula. Po všetkých tých zraneniach, čo mi spôsobila. Po všetkom, čo sa za tú dobu, čo sa poznáme stalo mi prejavila toľko dôvery, že ma nechala spať v rovnakej miestnosti ako ona. A to ani nehovorím, aké je to sa na ňu celú tú dobu pozerať. Takto som mohol byť na izbe so všetkými mačkami, čo mám rád a nemusel som sa báť, že mi niekto ozvracia posteľ. Jasne, kolega z vedľajšej izby sa nás prišiel spýtať, či pijeme, ale náš dlhý pohľad a odpoveď „Väčšinou vodu.“ ho uzemnila dosť na to, aby sa o nič nepokúšal. 😀 A na izbe sa začali prejavovať ďalšie Kirine úchylky. Voňavkovať úplne všetko vždy a všade. (Mám voňavý notebook.) Spať s otvoreným oknom, aj keď von mrzne. A pokračovala, ďalšia várka fotenia, ktorá vyvrcholila nakoniec v desiatky fotiek, z ktorých prežili síce len niektoré, ale pozerať sa na toto 15 minút je fakt sranda. Bol to proste veľmi pekne strávený čas a asi najlepšia časť celej súťaže.
Druhý deň som bol už od rána vynervovaný. Bol som si vedomý toho, že môj vzhľad je nahovno, a keďže času bolo strašne veľa, ani to ako rýchlo programujem oproti ostatným už nebola užitočná. Tento ročník sa proti mne proste poistili. 😀 Zadanie na dnešok pre programátora bolo jednoduché: nakódovať vzhľad stránky a spojiť obsah z databázou. Bez stresu na hodinu a pol, so stresom na dve. Po následnom teste Kira ešte našla pár chýb v IE (Jasne, že v IE budú chyby…) a mal som hotovo, mohol som sa začať hrať na grafika. Celkom pozitívne bolo, že aj 2 hodiny po tom, ako som ja mal kód hotový, okolité tímy pilne písali kód. Rýchlosť sa nezaprie. Grafik mal v tento deň stihnúť tri veci a už zďaleka nešlo len o veci k webu. Prvá bolo logo, ktoré Kira zvládla už včera a ja som ho len trochu upravil nech splňuje zadanie. Ďalej mal spraviť bulletin o vodných elektrárniach a plagát k akcii, ktorú firma organizovala. Tu už sa Kira fakt hodila, keďže mi navrhla celé rozloženie pre obe veci, upozornila ma, že plagát treba urobiť vo vektore, tesnte predtým ako som začal vo PS. Takto nám zachránila celkom dosť bodov a neumiestnil by som sa bez nej tak, ako som sa umiestnil. Bulletin musel mať rozmery 5880x5700px a mašiny mali pramálo ramky, takže tvoriť ho bolo peklo. Jasne, zo začiatku to šlo ľahko, ale ako vrstvy pribúdali začalo sa to spomaľovať. 5 minút čakať na presúvanie elementu, 20 na ukladanie… Toto je súťaž na čas sakra! Najviac ma zahriala pri srdci veta, ktorú som započul po finálnom uložení, kedy som už celý PSD súbor, v ktorom sa dal plagát prerábať neuložil z časových dôvodov. „GM? Robíš si srandu?“ Pozriem sa na obrázok a nič nevidím, farby v poriadku, zarovnanie sa dalo urobiť lepšie, ale páči sa mi tak, obrázky tam tiež nie sú zle. „Vážne? Dovoľujeme si VÁY pozvať?“ Do pr… V ten moment… No povedzme, že keby som na to počítači nemal položené 2 mačky prehodím ho cez miestnosť. Ale keď už sa s tým nič nedalo robiť a ja som mal pred sebou ešte plagát, pozvoľna som to rozdýchal a začal robiť ten. Ten sa našťastie už nezasekol, ale vo vectore nie som až taký expert, aby som sa s ním vyhral, nech vyzerá ešte lepšie ako prvý pokus, a tak som úspešne skončil o 30 minút skorej. 😀 Toto som v ten deň stvoril ja a Kira. Ktoré urobila ona tipuje vy.
Po súťaži som bol príliš zničený na to, aby som urobil čokoľvek. A vzhľadom na to, že súťaž skončila 13:00 a vyhodnotenie malo byť až 20:30 rozhodli sme sa ísť na ubytovňu si zdriemnuť. Tam nás samozrejme niekoľkokrát zobudili telefonáty od mojej rodiny, takže Kira pokračovala v svojej zábave s foťákom. Našťastie nám došlo, že aj keď vyhodnotenie začína 20:30, večera sa podáva len do 18:30 a tak sme sa o šiestej spakovali z ubytovne najesť sa. Nakoniec sme urobili veľmi dobre, že sme na tú nechutnú večeru šli, pretože nám oznámili presunutie vyhodnotenia na 19:00. Po návrate sme stretli aj dvoch ľudí, ktorí sa nás spýtali, ako to, že sa už vraciame, keď vyhlásenie začína za 10 minút. 😀 A aké teda bolo vyhodnotenie? Najprv sa to vlieklo, pretože pred nami sa vyhodnocovali strojári a reálny programátori. Celú dobu som mal strašné nervy a nevedel to vydržať. Potom prišiel webdizajn… A tu nám chlapík oznámil, že ešte sa pracuje na diplomoch a tak nám povie pár teplých slov a dáme si prestávku. Počas toho, ako hovoril o našej kategórii párkrát spomenul mňa. Ako niekoho, kto zadanie plnil až príliš a niekoho, kto mal proste furt čas navyše, nech je zadanie akékoľvek, ale bola sranda. A potom prišlo reálne… Čakali sme napäto, po každom prečítanom mene sa nám kúsok uľavilo, až zostali posledné 3 tímy na prvom, druhom a treťom mieste. A bum, som tretí… Zasa… A tá egoistka je druhá! Nevadí! Je pravda, že som v maturitnom ročníku, ale s mojimi schopnosťami zo slovenčiny nebude problém, prísť na túto súťaž aj o rok! 😀 A čo sme vyhrali? Novú trofej, 15€ do Nayu a každý vreckový nožík s klieštamy, 16GB USB, 20€ poukážku do kníhkupectva a pár ďalších blbostí. Dokonca aj 20% zľavu na nákup bicykla… Ostatné weby som v čase písania článku stále nevidel, na tejto adrese by ste ich po čase možno mohli nájsť: http://zenit.svsbb.sk/. A kto to vyhral? Povedzme, že moji favoriti. Mám totiž takú teóriu ohľadom dobrý webdeveloperov a webdizajnérov. Buď vyzerajú ako ja (Brada, dlhé vlasy, neupravený) a väčšinu vecí robia pre seba a známych, nejde im o zisk alebo sú to metrosexuáli, ktorí proste majú na to, aby vyzerali dobre, pretože im práca ide a zarábajú si ňou. A presne jediný takto vyzerajúci tím na súťaži vyhral. Minulý rok boli takéto tímy dva a oba ma predbehli. 😀
Po hodnotení za mnou prišli dvaja hlavní organizátori webdizajnu s pár milými slovami. Teda… Nehovorili ich práve milo, ale oznámili mi, že z programovania som bol najlepší a chýbalo mi len 7 subjektívnych bodov z celkovo 200. Vzhľadom na to, že som tomu venoval oveľa menej času ako ostatní, to je veľký úspech, aj keď za to ďakujem hlavne Nette. 😀 Týchto dvoch ľudí som si za súťaž celkom obľúbil. Už od prvého krajského kola, kedy sa nám smiali až do dnešného dňa, kedy sa smejú oni mne a ja im vždy, keď sa vidíme. A vďaka tomu, že sú často celkom blbí na moje grafičky, si vyslúžili prezývku Blbý a Blbší. 😀 Aj keď sa im nedivím. Ako by ste sa cítili vy, keby vám niekto pokazil prvý aj druhý ročník súťaže, ktorú organizujete, svojou prítomnosťou? No vedia byť aj veľmi milí, dokonca sa s nami aj odfotili, keď sme ich poprosili. 😀 Myslím ani ja a ani oni na seba nikdy nezabudneme.
A aká bola cesta domov? No samozrejme, že na hovno. Náš vlak chytil 2 hodiny meškanie, takže sme nestihli nič, čo sme chceli. A vo vlaku sme zistili, že Kire zomrel jej chlpatý kamarát. 🙁 (Nie ja.) Na stanici, kde sme prestupovali, som stretol sám seba… Vážne! Bol úplne rovnako oblečený, mal dlhé vlasy a Kira tvrdila, že určite aj bradu. Možno som to bol ja, ktorý deň predtým nastúpil do zlého vlaku. Na mobile som si našiel mail, že na stránke MUNI nájdem, či som oslobodený od prijímačiek. Samozrejme v tunele, v ktorom nebol signál a ani mobilný net. A tieto tuneli sa vliekli dobrých 20 minút pokiaľ som mohol zistiť, že žiadosť prijali a teda mi už stačí len zmaturovať. 😀 A nakoniec som vo výťahu v mojom paneláku stretol chalana, ktorý mi oznámil, že bol na Zenite tiež, aj keď by som prisahal, že som ho v živote nevidel… S tou pamäťou by som mal fakt niečo robiť.
A aké mám z toho teda pocity? Som šťastný. Nie je to tak úžasné, ako minulý rok, ale mám byť na čo pyšný. Aj keď sa súťaž o dosť sťažila, ja som si udržal miesto a dokonca som zvládol byť najlepší programátor. Strávil som celkom veľa času s Kirou a dosť mi pomohla, či už po praktickej stránke alebo hlave po psychickej, aj keď si to nechce úplne priznať. A k tomu sa buď o rok dostanem na vysnívanú vysokú alebo budem mať šancu súťažiť znova a to už z Kiri bude poriadna grafička. 😀 A to ani nehovorím o veciach, čo sa mi podarili mimo súťaž, ktoré by možno aj chceli vlastný článok. Ak ste to zvládli prečítať celé tak gratulujem a ďakujem. Korekciu robila Kira, takže je možné, že článok upravila, keď som napísal niečo, čo sa jej nepáčilo. Ale aj tak jej ďakujem. 😀 Zatiaľ Green!
Dlho som sa tak nenasmiala! xD
09 Feb 2015 o 17:55Egoistka sa pobavila na článku 😀 Ďakujem 😀
10 Feb 2015 o 21:15Podla fcb som oznaceny len za toho blbeho – takze DIKES! 🙂 A co sa tyka toho umiestnenia, mozno si mal radsej nechat pracovat svoju graficku na tom dizajne a bolo by to lepsie 😉
11 Feb 2015 o 15:15No neviem preco sa stazujes. ja som bol oznaceny za toho blbsieho…… 😉 tak neviem ci je to vyhra 😀
13 Feb 2015 o 10:30Nie, vy ste si tie označenia prehodili 😀
13 Feb 2015 o 21:15