Ja nie som divný, ľudia sú!

Nedávno som bol z mne nepochopiteľného dôvodu požiadaný o napísanie ďalšieho článku. A keďže vidím, ako tento blog má už najlepšie časy dávno za sebou a články by sa sem hodili ako… neviem. Bolo na to nejaké prirovnanie, to som si istý. Ako maslo? Fakt netuším… Tak som sa rozhodol, že skúsim niečo napísať, najprv som si nebol istý, čo by som sem mohol dať, ale nakoniec mi ako vždy vnukol myšlienku môj nenávidený offline život. Je všeobecne známe, že programátori a matematici city nemajú, ale to nie je úplne pravda. Hlboko pod tou vrstvou chladnej logiky, zlej hygieny, svalov a nánosmi znalostí úplne zbytočných a zbytočne zložitých vecí sa niekedy ukrýva aj nejaká tá bytosť, čo cíti aj iné veci ako hnev a nenávisť, keď sa niečo nedarí (česť výnimkám). A nedávno sa ľuďom poradilo nejako cez tieto vrstvy prehrabať tak, že mňa sa dotklo to, čo si o mne neznámi a úplne zbytočný ľudia myslia. A to už je čo povedať! Ale len povedať niečo múdre by tu nikoho nebavilo, takže vám pred tým rozpoviem tú dlhšiu verziu príbehu…

Pravidelný čitatelia si možno budú pamätať môj výlev o mne a ostatných ľuďoch. Písal som ho pred 3,5 rokom takže neručím za kvalitu a to, aká je to blbosť, sám sa ho bojím prečítať. 😀 V skratke to bolo o tom, ako som zhrnul na konci 9. ročníka, to, že som vlastne sám. Ľudia si ma nevšímali a slovo kamarát som používal len v online svete. Možno sa vám to zdá prehnané, ale reálne sa stalo, že si 2 týždne v škole nik nevšimol, že som chýbal. Až keď sa ma učiteľka chcela spýtať niečo na matematike, prišli na to, že tam chýbam a odo mňa potom, že som preč už 2 týždne. Takto nenápadný vie byť málo kto. Potom, ale prišla stredná škola a ja som si povedal, že sa nebudem snažiť byť ten, ktorý nikdy nerobí nič iné, ako by mal. Ten ktorý sa snaží nerobiť problémy, spraví vždy to, čo sa požaduje a o viac sa nesnaží. Namiesto toho, som si v hlave vypol ten pomyselný hlas, ktorý hovorí, čo mám zapáliť a spolu s ním aj ten, čo na väčšinu mojich nápadov hovoril „To nerob!“, „To predsa nie je normálne.“, „Budú ťa mať za blázna“ a podobne. A povedzme, že som sa vďaka tomu, že som sa správal prirodzene namiesto toho aby som sa takto obmedzoval dostal na o dosť inú úroveň ako predtým.

Samozrejme, že to šlo postupne. Predsa len, 15 rokov života s minimálnym sebavedomím, sociálnou fóbiou a absolútnou neschopnosťou komunikovať s cudzími ľuďmi neprekonáte za deň. Niektoré problémy sa držia do dnes. Niektoré prekonáva to, že som proste tak iný od ostatných, až si môžem byť na 100% istý, že oni budú tí, ktorý nebudú vedieť, ako so mnou komunikovať a ja mám teda viac času na premýšľanie a prekonávanie strachu. A ako robiť pár vecí, mi proste vysvetlili ostatný. Samozrejme v komunikácii mám stále pár problémov a nedarí sa nikomu vysvetliť mi ich. Napríklad to, že „Ty si v podstate úžasný chalan a zároveň krásna baba.“ alebo „Veď ty máš silu, ako chlap!“ nie je proste pre dievča kompliment, nech to myslím akokoľvek dobre a úprimne.

Lenže vďaka vypnutie hlasov v hlave, sa od normálnu odklonilo aj celý môj vonkajší dojem. Veď predsa, keď mám chuť byť v ružovom tričku tak si ho dám, nech je to akokoľvek teplé podľa okolia. S tým mali ostatný problém celkom krátko, na ružovú si proste svet už zvykol, ale furt si pamätám , ako jeden bývalí spolužiak, keď ma tak prvý krát zbadal, povedal niečo na spôsob „Preboha Luky, ty si fakt teplý.“ Ale koho to zaujíma? Ružová je len o 10% menej úžasná ako ZELENÁ. (Len ich preboha nemiešajte!) Zaujímavejšie to začalo byť, až keď sme si do školy museli, kvôli labákom z biológie zohnať plášte a ja som na seba prvý krát v živote dal reálny laboratórny plášť. Hneď mi došlo, že ten len tak ľahko dole už nedám. 😀

Prečo nosíme laboratórne plášte?

A tak som ho začal nosiť doma, v škole, cestou do školy a vlastne všade. (Teraz ma napadá, že som ho nikdy neskúsil ako pyžamo. Musím si to poznačiť.) Vtedy som začal byť iný ako väčšina nie len správaním, ale aj vzhľadom. Ľudia sa pozerali divne, pýtali sa prečo to nosím, niektorý ma proste volali ten v plášti, ale mne to furt nevadilo. Bolo mi v ňom dobre a teplučko. Lenže potom som si zohnal nekomimi a samozrejme som ich chcel aj z času na čas nosiť. A tak som sa s nimi raz prešiel z domu do školy, potom v nich bol celý deň a všimol som si jednu veci. Nie len, že mi robia radosť oni samé, pretože mám proste nekomimi a cítim sa neskutočne roztomilí, ale baví ma to, ako to baví ostatných. Predsa len, ide sa lepšie, keď sa na vás ľudia usmievajú, zasmejú sa alebo keď vodič autobusu skoro prejde zastávku a pár chodcov na prechode, pretože na vás zazerá.

A ešte viac ma začalo baviť sa snažiť, roznášať dobrú náladu po tom, ako som dopadol do mojej depresie kvôli Ryuu. A aj napriek tomu, že som v nich stále som sa vďaka tomuto dostal na úroveň kde by som to zhrnul ako: „Mne je tu na dne už vlastne dobre. Zvykol som si. Naplakal som sa tu už dosť na to, aby som mal bazén, a keď sa stane niečo nové zlé tak nebudem mať na dlho väčšiu depresiu, pretože voda nadnáša.“ 😀 A v momente, keď som si uvedomil, že si takto môžem zlepšovať náladu vlastne na druhú, tak to začala byť fakt sranda. Po veľa nudných kecoch vám zhrniem tie najvtipnejšie zážitky, ktoré vďaka tomuto mám.

2. ročník, posledný školský týždeň. Povedal som si, že pôjdem do školy v plášti a s ušami. Zároveň sa v ten deň rozhodneme so spolužiačkou odísť zo školy už po 2. hodine, pretože sme boli poverený kúpiť za triedu darček pre spolužiaka, ktorý odchádzal do Ameriky. A tak som sa takto vydal do mesta. Prešli sme jeho dosť veľkú časť, pár hodín strávili v obchodnom centre, kde sa ľudia u nás v meste vo veľkom zhromažďujú a tak bolo o zaujímavé reakcie postarané. Sám by som si ich toľko nevšimol, keďže ľudia sa snažia, nepozerať na mňa divne, keď ich vidím alebo niečo hovoriť, keď ich počujem. Preto je v týchto chvíľach výhodné nechodiť sám, pretože ostatný si môžu všímať to, čo ja nevidím. Najzaujímavejšia reakcia bola samozrejme „Prosím, vyšľahajte mi niekto oči!“ alebo pokrik dvoch chalanov na mňa, spolužiačku, bratranca a kamarátku „Sk*vené lezby!“ Keďže sme boli z 50% zložený z mužného osadenstva, bolo to dosť zaujímavé.

brade a mojej fyzickej stavbe. Som veľmi chudý chalan s tak trošku ženskou postavou. Povedzme, že keby som nebol tak chlpatý bol by som krásna lolitka. Moje ruky tak pripomínajú dievčenské, že som už plno krát počul od niekoho povedať, v momente keď ich zbadali „Aké ženské ruky!“ alebo niečo podobné. Sú na tom dokonca tak zle, že keď som od Ryuu dostal, ako vianočný darček prsteň, ktorý vyberala tak, aby bol jej akurát, tak mi bol veľký… A ona teda tučná nebola zďaleka. Moja postava bude asi fakt príliš ženská, keďže si ľudia 4-krát mysleli, že som dievča aj napriek tomu, že mi jasne videli tvár a na nej moju celkom veľkú bradu. Raz sa ma na moje pohlavie pýtal jeden chalan, ale dajme tomu, že bol zmätený, pretože som mal práve vtedy vo vlasoch štipec s mašličkou, aby mi do tváre nepadala ofina. Viac sa divím, ale tým 3 osobám ženského pohlavia, ktoré na mňa hovorili v ženskom rode. Fakt nechcem vedieť, ako brada rastie im, keď si mysleli o mne, že dievča som. Raz to bola neznáma v autobuse, raz riaditeľka mojej vlastnej školy, ktorá sa so mnou rozprávala, nazvala ma dievčaťom a hovorila na mňa v ženskom rode a nakoniec profesorka biológie u nás na škole! Minútu sa mi pozerala priamo do tváre a potom povedala „Ja som tak rozmýšľala či ste dievča alebo chlapec.“ Takže už som sa vlastne zmieril aj s tým, že zo mňa chalan nebude ani keby som mal bradu po zem, ale aspoň mám šancu u báb, ktoré sú na baby! 😀

No a najviac rôznych reakcií sa mi podarilo získať po tom, ako som na vianoce od seba (Ježiška), dostal klapky na uši na ktorých sú medvedie uši a tie začal nosiť každý deň. A keďže s mojou bradou k nim vypadám fakt tak trochu ako medveď, hromadné zaujímavé reakcie zažívam takmer nonstop. Počet ľudí, čo vidím sa usmievať je niekoľkonásobne väčší ako normálne. Jedno malé dievčatko, vybehlo oproti mne z poza rohu a v momente, keď ma zbadalo len zastalo, otvorilo ústa a zazeralo. (Pedobear approved) A plno ďalších zaujímavých vecí, ktoré si všimli hlavne ľudia, ktorý sú okolo mňa a pozorujú reakcie okolia, ktoré ja nemám ako zbadať.

Problém je, že tak isto ako vyvolám plno pozitívnych reakcií, tak sa nahromadia aj tie negatívne. Zažil som, že ľudia pridali do tempa, keď ma zbadali. Že sa proste otočili a zmenili smer. Zipova milá, sa so mnou dokonca nechcela spoznať, aj keď ma len raz zahliadla na ulici a dokonca, keď som ich so Zipom stretol tak od nás bez slova odišla. A týchto vecí mi je celkom ľúto, keďže sa snažím ľuďom robiť radosť a oni reagujú takto. Fajn chápem, že existujú ľudia, ktorý majú právo sa ma báť. Verejne si priznávam, že som stalker. Na jedno dievča v škole reagujem reflexívne dosť divným spôsobom. (Mal som na to včera krásne ilustračné video, ktoré už nejde. Pre zdatných, poznáte to, keď okolo priemernej stredoškoláčky v anime prejde jej milovaný senpai? Tak niečo také. Rovnako sa správam, keď na ulici uvidím mačku.) A keď ma niekto veľmi naštve tak na neho vytiahnem nôž. Ale inak som úplne neškodný, nikomu neurobím nič zlé, pokiaľ si za to nebude môcť on sám. Vďaka tomuto sa v poslednej dobe začínam zamýšľať, či by som mal so sebou niečo urobiť. Veď čo by na to všetko povedala Ryuu?

Lenže potom prichádzam k tomu, že nechcem byť divný ako všetci ostatný. Ja keď sa nad sebou viac zamyslím, tak dôjdem k záveru, že som jeden z málo normálnych ľudí a skoro všetci ostatný sú divný. Ak môj názor zdieľate som rád a zároveň som celkom prekvapený. 😀 Prečo to tak beriem? Skúsim to vysvetliť príkladom. Koľko z vás, keď doma započuje z počítača/mp3-ky/rádia/dačoho svoju obľúbenú pesničku alebo pesničku, čo sa vám páči, začne do nej tancovať/spievať? Z mojich prieskumov sa ukázalo, že to robí celkom dosť ľudí. Ale čo, keď sa vám to isté stane v spoločnosti? Koľko z vás si len tak bude pospevovať, keď prechádza stredom námestia, pretože mu práve v sluchátkách začala hrať obľúbená pesnička? Počty dosť padnú a nie preto, že by tým nechceli nikoho obťažovať, aj tak vás nik nebude počuť dlhšie ako 10 sekúnd. Nesprávajú sa tak, pretože proste nechcú vypadať inak aj keď je to pre nich prirodzené a pre väčšiu okolia tiež, lenže to sa taktiež snaží vypadať normálne. Že si tieto obmedzenia budujú samy ľudia sa osobne pozoruje oveľa ľahšie, pretože sa pri mne ľudia nemajú problém správať prirodzenejšie, keďže väčšinu pozornosti pritiahnem aj tak ja. 😀 A ísť proti tomu, čo je pre človeka prirodzené, je podľa mňa oveľa divnejšie, ako si dať laboratórny plášť a proste sa točiť, pretože mám dobrú náladu a chce sa mi točiť. A hlavne, keď sa vám zdá svet smutný, nudný alebo proste zlý, tak nečakajte, že sa to zmení. Skúste s tým niečo urobiť sami, aj keď môj je na hovno furt tak raz to vyjde! 😀 A nebojte sa divných (pre mňa normálnych) ľudí, možno práve vy bude tí, pri ktorých sa rozhodne, že sa ho ľudia už báli dosť a tak im dá dôvod. Green! (Keďže som sa nerozhodol písať z vlastnej iniciatívy, tento článok sa mi proste nezdá. Do budúcna sa hádam zlepším.)

25 Jan 2014 Môj svet duševný výlev, ľudská hlúposť, neschopnosť, šťastie

Ja nie som divný, ľudia sú!

Komentáre