Ako som sľúbil v minulom článku, rozhodol som sa vám posťažovať na to, ako sa celý tento rok posra… pokazil. Rád by som vám tu zhrnul celý tento rok, takže je dosť možné, že to bude dlhé. Je pol jednej ráno 31.12.2013, posledné 3 dni som viac kódil, ako spal, takže som dosť vyšťavený a netuším, čo vyplodím. Jedno vám, ale môžem sľúbiť, bude to depresívne a blbé. Za väčšinu myšlienok, ktoré sa tu ocitnú, by som sa prepleskol, ale veď to poznáte, ide to blbo. Ak vás moje problémy nezaujímajú tak v skratke GTFO, nič tu pre vás nie je. (Neviete o čo prichádzate, ono je to už proste príliš vtipné. Aj ja sa na tom smejem, aj keď to je skôr znak toho, že bláznim. 😀 ) Ak sa vám to nechce všetko čítať tak v skratke: prišiel som o moju milovanú Ryuu, o DVA HDD (dokopy 2TB miesta v prdeli), o moju epic bradu a ešte k tomu som už plnoletý. Myslím, že sa mi toho stalo za ten rok oveľa viac dobrého, ale mne je to viac menej úplne ukradnuté a to je na tom to najhoršie, takže som proste nevďačné hovädo. Teraz začnem pekne od začiatku, 1.1.2013 o 0:00.
Môj nový rok sa začal v Českej republike v meste zvanom Liberec. (Domov veľa pekne vyzerajúcich dievčat, ktoré nemusia byť vždy ani dievčatá. Viz Hime-chan.) Tam som konkrétne bol doma u Ryuu, ležal v jej posteli a bol som chorý, dosť na to, aby som namiesto toho, aby som šiel 3m k oknu, som pozeral radšej ohňostroj vo videách z Minecraftu… Ale mne to bolo ukradnuté, mal som vedľa seba Ryuu, ktorá sa o mňa starala a ja som bol šťastný. Keby v ten moment zomriem tak neľutujem ani sekundu života, pretože to všetko ma dostalo presne na to miesto. Už si presne nie som istý, či som ochorel 31. alebo 30., ale buď túto alebo noc pred tým beriem, ako tú, keď som bol najšťastnejší v živote. A od nej to šlo všetko smerom dolu do… Ďalšie dni v Liberci som trávili pokojne, choroba ma viac menej prešla a nakazil som Ryuu, tak že noc pred odchodom so mnou komunikovala len veľmi zlou znakovou rečou. (Som dosť nechápavý človek v momente, keď sa nejedná o veci pri počítači a tie znaky fakt nevypadali ako „Otvor okno, prosím.“!) Bohužiaľ som ju o deň na to opustil a vydal sa domov. Cestu som prežil a napriek tomu, že 12 hodín sedenia v autobuse je celkom dosť námahy na zadok a na krk, tak sa to dá užiť. Za milovanou plačete len prvých pár hodín a potom sa pozerať večer von z okna je celkom pekné. (Hlavne s hudbou z Minecraftu na pozadí. 😀 )
Najbližšie 3 mesiace nie sú pre potreby tohto článku veľmi podstatné, takže preskočíme až k 18:56 dňa 28.3.2013 kedy sa pre mňa svet prestal točiť a realita stratila zmysel. Prvých pár týždňov po tomto si nepamätám veľmi dobre, viem, že bola veľká noc, že mi ľudia hovorili, ako to prejde a tak, ale nič konkrétne. (Nič neprešlo, ľudské rady na mňa neplatia! 😀 🙁 ) Myslím, že dokonca bolo aj pár matematických súťaží, v jednej tímovej sme skončili asi tretí v Bratislave a dostal som pekné zelené tričko. Zaujímalo by ma či by som toho vypočítal viac, keby mi vtedy nebolo tak blbo. Tiež som po škole namiesto obvyklého ponáhľania sa domov začal tráviť čas so spolužiačkami z 1. sociálneho experimentu a tak nejak som sa dával psychicky dokopy aspoň čiastočne. (Dačo som dokopy dal, ale asi zle. Čo sa zo mňa stalo zhrniem až ku koncu.) Taktiež som v tej dobe našiel Adventure Time, bez ktorého by som bol v oveľa väčších depresiách a keďže v tej dobe anime vôbec nepomáhalo bol to úžasný objav.
Asi tak mesiac po tom všetko, kedy mi došlo, že priame presviedčanie fungovať nebude a proste sa ku mne nevráti som si v škole všimol na stenách celkom pekné obrázky. Netušil som, ako sa tam zjavili, ale jeden vlk na nich ma tak zaujal, že som si ho dokonca vyfotil a to nemal s anime absolútne nič spoločné! Zároveň sa mi v tejto dobe zapáčila na chodbách školy jedna blondína a tak som si povedal, že ju vystalkujem, aspoň na chvíľu zabavím hlavu. Keďže sa mi v teréne podarilo zistiť z ktorej triedy je, trvalo hľadanie asi 10 minút, takže som toho veľa nezabavil, ale zistil som, že je autorka spomínaných obrázkov. Tak som sa tým pochválil jednej japonskej rybe a tá ma ju donútila kontaktovať.
A takto nejak som spoznal toho najdivnejšieho človeka, čo poznám, keď nerátam seba. (Ani vy online nie ste tak divný!) Niečo ste o nej mohli čítať tu a tu. Ak by vás náhodou zaujala, tak som jej zhotovil aj blog, o ktorý sa teraz dosť stará. (Je to ženská a má prsia + k tomu ešte nepíše až tak hrozne, v návštevnosti ma dosť prekonáva… 😀 ) Z pozorovaní na ľuďoch som si všimol, že o nej netreba povedať veľa aby ľudia pochopili, ako veľmi divná je. Takže vám len poviem, že je napríklad schopná chytiť do ruky okolo letiaceho vtáka, má zbierku lebiek, ktoré si zo zvierat viac menej vyberá sama a rada sa mi vyhráža s nožom v ruke. Časom sa z nej stala celkom užitočná osoba. Cez ňu sa mi podarilo prakticky strojnásobiť počet offline kamarátov, narodeniny som prvý krát neoslavoval len s rodinou, ale aj s kamarátmi a dokonca som bol vyhlásený za jej oficiálneho stalkera! 😀 (Zbierka jej fotiek, údajov o nej a tak nezaberá dosť veľa na to, aby to znelo epicky.) Dokonca bola aj dosť nápomocná, keď ma Ryuu zložila druhý krát a asi aj štvrtý, ale o tom neskôr. A samozrejme, nie dlho po tom ako som ju spoznal mi zdochol prvý HDD, kvôli ktorého zálohe som musel zmazať kus anime. (1,5 TB v prdeli…)
Samozrejme som sa celú tú dobu len neflákal, skôr naopak. Dokonca som sa neflákal až tak, že som si zohnal ďalšiu prácu, aj keď s mojim záujmom o zárobok a s tým, aká je to práca mi je vlastne úplne na nič. (Týmto nechcem nikoho uraziť. Ja ju robím rád! 😀 ) Cez jedného chalana z matematickej triedy z našej školy, ktorý zmaturoval rok pred tým, ako som na ňu ja prišiel, som sa dostal k práci na celkom zaujímavom projekte. MONITORING PRÍSTUPNOSTI (go-ok), sa snaží pomôcť ľuďom, ktorý majú problémy s pohyblivosťou a nemôžu sa všade dostať tak ľahko, ako väčšina. (Vozíčkari, ľudia s kočíkom, R2-D2…) Moja konkrétna náplň práce nie je niečo na spôsob vývoja samotnej aplikácie, starania sa o postihnutých alebo prestavba nevhodných stavieb, ale niečo oveľa dôležitejšie. Oni totiž tvoria multiplatformovú aplikáciu a ak to správne chápem, tak pre každú platfromu to robí niekto iný, pretože by inak nebolo 40 formátov v ktorých samotný preklad je! A keďže človek, ktorý sa rozhodne študovať jazyk a stane sa prekladateľom nie je práve z najmúdrejších (Nie je! Inak by som nemusel robiť to, čo robím.), tak ja tvorím systém, ktorý im dovolí jednoducho prekladať jednotlivé formáty do svojho jazyka bez toho aby viac menej niečo pos*ali. (Sú to jazykári takže z času na čas furt niečo zvládnu pokaziť.) Aktuálne pilne pracuje (No teraz by som mal namiesto písania vlastne kódiť.) už na 3. verzii prekladača, ktorá bude tak epic, že budem rád ak ju zvládnem nakódiť a bude ešte fungovať. Ukážem vám verzie 1 a 2 aby ste aspoň trošku tušili, čo som to urobil.
Teraz by sme mohli prejsť v skratke k stredu leta, kedy som dovŕšil 18 rokov svojho života a tak sa stal plnoletým občanom Slovenskej republiky. Konečne môžem piť, fajčiť a plno iných vecí, čo ja nerobím a všetci ostatný to začali robiť oveľa skorej, ako na 18. narodeniny. Niet krajší deň, ako deň ktorý vám pripomenie, že nie ste len o rok starší, ale že už nadobro nie ste dieťaťom, ani keby ste veľmi chceli. Z pôvodného plánu oslavovať narodeniny s Ryuu, na čo sme sa tešili už od mojich 17, na ktoré sme spolu byť nemohli, sa stal deň ktorý som presedel doma v temnote so zapnutým ani neviem čím, Haruhi to nebola. O pár dní na to, som ich oslávil s kamarátmi, ako som už vyššie hovoril, na chate. Dostal som tortu, titul stalkera a bol donútení napiť sa alkoholu. O deň na to, som mal oslavu s rodinou, kde som dostal nového člena našej rodiny. Volá sa Shinobu a je to krásny kus počítača, od toho dňa ešte nebol deň, kedy by sme neboli spolu. (Ako náhrada za Ryuu je to na nič, vymenil by som ich bez mihnutia oka.)
A tak leto plynulo ďalej, až sa mi ozval môj milovano nenávidený bratranec Zipo s tým, že má nejaké informácie o Ryuu. Nechcel mi ich dať, pretože vedel, čo by sa stalo, ale ja som udatne bojoval a vymáhal! (Väčšieho zúfalca ste nevideli…) A tak som zistil, že Ryuu má nového a ja som sa zložil druhý krát. Bolo to zlé, dosť zlé, ale prežil som to za pomoci, je mi zo seba zle, ľudí… Dokonca som na tom bol tak zle, že som šiel aj „piatkovať“, (Je dosť možné, že to nebol piatok.) aby som otestoval či ten alkohol nejako pomáha, keď to do seba tí idioti toľko lejú. Nie nepomáha a k tomu je to hnusné. Zabil som tak hodný kus dňa. Ale malo to aj svoje plus, vďaka tomu som začal pestovať aj bradu, keďže predtým som ju mal zakázanú od nej. 😀
A takto prišla škola, prišiel tretí pád, o ktorom veľmi písať nechcem a potom prišli vianoce, ktoré zhrniem ku koncu. Teraz je tu odmena pre tých, čo to vydržali čítať až sem. Povedal som vám, čo sa mi stalo, ale najzaujímavejšie je, čo sa stalo ZO mňa. Keďže ma pred Ryuu nepoznal poriadne skoro nik, tak som si nemohol dostatočne overiť, ako veľký magor som bol pred ňou a s ňou u iných, ale ja som si na 100% istý, že to zďaleka nebolo tak zlé.
Upozorňujem, že napriek tomu, že sa oficiálne označujem slovom troska, tak mi hrozne stúplo ego a je väčšie ako ja sám. Najprv začneme tou praktickejšou stránkou veci a to, že som sa stal proste geniálnejším. Pred Ryuu som trávil celé dni kódením, počítaním a podobnými, prakticky užitočnými vecami. Potom prišla ona a ja som zrazu chcel tráviť hrozne veľa času s ňou, tak som prišiel o veľa času na tieto aktivity. Ale ja som osoba, ktorá sa nerada zhoršuje a v niečom zaostáva. (Samozrejme ma to musí zaujímať, takže vo francúzštine budem ďalej zaostávať s radosťou. 😀 ) Takto som sa naučil za minimum času podávať rovnaké výkony, ako predtým, keď som mal času plno. Pokiaľ som mal Ryuu to ale nebolo nič podstatné, proste som len zvládal to, čo pred ňou. Zaujímavé sa to stalo až po tom, keď som skončil sám a aj po odčítaní času stráveného depkárením, som mal toho času furt hrozne veľa. K tomu ešte prirátajme to, že pri riešení problémov v matike, programovaní a podobne proste nie je toľko času utápať sa v žiali, som sa zrazu pohol hrozne rýchlo dopredu o hrozne veľkú vzdialenosť. O tom, ako mi to pomohlo pri tvorbe stránok si môžete prečítať v článku Najlepší webdizajnér v kraji. V matematike som bol vždy veľmi dobrý, minimálne na našu triedu a na väčšinu ľudí, čo som pozna,l aj nadpriemerný. Ale vždy som sa musel aj snažiť. Teraz? Okrem toho, že počítam ako na bežiacom páse veci mimo školy tak s matikou nemusím robiť nič. Bonusové body padajú proste z neba. (Aktuálne ich mám vyše 50, 50 bodov je plný počet za polročnú písomnú prácu.) Aktuálna náplň mojich hodín je hranie Pokémonov, keďže sa mi raz podarilo dostať pár bonusákov aj za to, že som na hodine spal… A keby len toto, už sa mi podarili aj väčšie zázraky. Každý, kto ovláda základy slovenského pravopisu sa musí desiť, keď to tu číta a vidí všetky moje chyby. Na základnej škole som mal z diktátu vždy 5 (raz 3, ale všetci ostatný vtedy dostali 1.) a bol som rád, že ma učiteľka nenechala prepadnúť. O to viac ma dostalo, keď sa mi podarilo obsadiť 2. miesto na škole v olympiáde zo slovenského jazyka. A nie, naša škola nie je plná debilov, sme 21. najlepší na slovensku a v kraji najlepší.
A ešte zaujímavejšie sa zmenilo to, ako ma berie moje okolie. Áno bol som dosť divný aj predtým, každý kto ma poznal o tom vedel a bolo dosť možné, že nepoznali reálne niekoho divnejšieho. Ale vedeli to len ľudia, čo ma poznali osobne a tých veľa nebolo. Je pravda, že jeden z mojich najobľúbenejších kusov oblečenia do školy, bol laboratórny plášť, už dlhšiu dobu pred tým, ale mám pocit, že až niekedy v tejto dobe ma ľudia začali volať „ten v plášti“ A keby len to… Ďalšie mená, čo som dostal boli napríklad „ten čo sedáva pred školou“, keďže som rána začal tráviť tím, že som namiesto sedenia v triede sedel proste pred školou, kde nebol taký hluk a dalo sa v pokoji čítať. V škole sa zrazu vytvorila skupina ľudí, ktorý sa ma proste boja. Stále si živo pamätám, keď som si tak raz šiel po chodbe, pozrel sa na dve dievčatá a jedna z nich celkom jasne a nahlas povedala „Preboha! On sa na mňa pozrel!“ Následky môjho výletu do mesta v laboratórnom plášti a mačacích ušiach boli dokonca tak rozsiahle, že o mne známi započuli rozhovory úplne cudzích ľudí. A potom do toho ešte prišla moja brada. Ľudia na ňu reagovali rôzne, zrazu sa na škole objavilo plno ľudí ktorý na mňa začali rozprávať len tak, ja som niekedy ani netušil, kto to je. Často po mne kričali „To je Ježiš!“ alebo „Aha! Ježiš!“ a tak som so sebou začal nosiť bibliu a každému takému z nej prečítal jeden veršík. Niektorý prváci sa mi zdravili „Dobrý deň“ a plno iných divných vecí. Zaujímavé bolo, že keď som sa oholil a vošiel náhodou do triedy, v ktorej som nikdy nebol, nikoho som tam nepoznal a prvé čo som počul bolo „On sa oholil!“ Samozrejme, že sranda s bradou neskončila ani potom, keďže som si ju po oholení odložil do sáčku. Ten som dal ako darček 4.F (matematická trieda), keď nosili po stužkovej koláče a zbierali peniaze. Bohužiaľ vedenie školy sa rozhodlo zakázať zbieranie peňazí a tak im zhabalo vojenskú helmu do ktorej to zbierali, v ktorej bolo asi tak 0.30€ a sáčok s mojou bradou.
Mohol by som vymenovať ešte plno ďalších divných vecí, čo som začal robiť po tom, ako ma nechala, ale radšej to už nechám tak. Posledne ma asi najviac prekvapilo, keď som sa náhodne pozrel do výkladu obchodu a moja prvá myšlienka bola „To je krásna sukňa, takú chcem.“ Teraz vám už len zhrniem tieto vianoce, alias štvrtý pád a nejako to zakončím. Na začiatku som vám povedal, ako pekne som tento rok začal, a keďže sa dosť od vtedy pokazilo tak je jasné, že to na mňa nemá dobrý vplyv, vždy keď mi dôjde, že on je to už vlastne rok, čo sa to všetko krásne stalo. K tomu, keď mi ešte dôjde, že tá, bez ktorej som si nevedel predstaviť jediný deň je proste navždy preč, skoro nič o nej neviem a môžem sa o ňu akurát báť, tak ma to proste sundalo. Ale myslím sa z toho nejako vyhrabávam a hádam tento Silvester nejako zvládnem v poriadku. Konečne sa mi po tak dlhej dobe vrátila chuť do pozerania anime a čoskoro dokonca budem mať stiahnutý celý zoznam anime, čo chcem vidieť. Netuším kedy si to pozriem a aj napriek tomu, že teraz na to mám oveľa viac času a stiahnuť ten zoznam bol jeden z mojich najväčších snov a cieľov, furt mám pocit, že by som bol radšej, keby som z neho mal menej, ale o ten kúsok by som sa mohol deliť s ňou. Za ten rok sa mi stalo neuveriteľne veľa úžasných vecí. Keby mi niekto povedal, že toto všetko dokážem, keď som bol napr. v 9. triede tak ho vysmejem a keby som o tom fakt vedel, tak by som bol v tej dobe asi hrozne šťastný. Ale ja mám napriek tomu pocit, že je to všetko zbytočné a chýba mi ten jeden človek, vďaka ktorému to malo zmysle. Je mi zo seba celkom zle, že som tak nevďačný. Hádam sa mi podarí zo sebou niečo do konca ďalšieho roku urobiť.
Tak som to spísal. Niečo takto dlhé som ešte nikdy nenapísal a ak ste to prečítali tak vás obdivujem. Keď už som tu na konci tak by sa patrilo poďakovať, najprv vám, čo to tu čítate, bez vás by to tu nemalo zmysel. No a potom tým, čo zariadili, aby som bol aspoň schopný sem po tom všetkom ešte písať takže to sú moja mama, sestra, vyššie zmienená blondína, moja úžasná spolužiačka z webdesign súťaže, Satik64, ľuďom, čo so mnou za tú dobu trávili čas a aj tej svini Zipovi… Prajem vám nech sa vám darí a nedopadnete ako ja. Zelený nový rok & soshite akemashite omedetou!
Krásne OST z anime Kill la Kill. Už len kvôli hudbe sa oplatí.
Krásnej článek, jako bych v něm trochu viděl sebe, i když teda anime mě vůbec nebere, matika byla vžycky muj největší nepřítel a kód je pro mě španělská vesnice. Hodně štěstí do roku 2014, snad bude lepší, než tenhle
31 Dec 2013 o 15:46Podobně jako Karlos 😀 Já nemám tu sílu přestat se utápět a pracovat na povinnostech, radši je zanedbávám 😀 Hodně štěstí do nového roku, věřím, že bude určitě lepší (co taky zbývá).
31 Dec 2013 o 16:05Fakt to bolo zaujimavejsie ako spominane tezy 😀
01 Jan 2014 o 05:35