Pár dní dozadu sa u nás v meste (Banská Bystrica) uskutočnil prvý otaku zraz. (Minimálne prvý oficiálne tak označený o ktorom som kedy počul.) Ja som sa ho rozhodol zúčastniť a spísať o ňom článok. Toto nebol len prvý zraz u nás v meste, ale aj prvý na ktorý som sa dostavil ja, keďže tie Liberecké som preležal chorý v posteli. Celý zraz sa samozrejme odohral úplne inak ako som si to predstavoval, a tak sa budem veľa sťažovať. Ak niekoho v článku urazím tak… Meh, viete ako veľmi mi to je jedno, mňa sa snažili ľudia uraziť celý zraz. 😀
Zorganizovať zraz sa snažilo viac ľudí už pár mesiacov, ale voľáko sa to nikdy nepodarilo. Aj tento sa vlastne najprv zrušil a znovuzorganizoval sa až dodatočne na môj (a ešte niekoho, o tom neskôr) podnet. Ako som si predstavoval, že by zraz mohol vyzerať krásne vyjadruje tento obrázok. A aké to bolo naozaj? Well…
Kvôli zrazu som sa zobudil výnimočne už o 11:00, čo je o tri až štyri hodiny skorej, ako sa normálne v tejto dobe budím. Vzhľadom na to, že škola je už tak dlho prečo, mi takto z rána ani nedošlo, čo vydáva hudbu a tak som netušil, prečo sa mi už nedá späť. Po piatich minútach rozmýšľania mi našťastie došlo, že existuje niečo ako budík, mám ho nastavený v mobile a dnes sa ide na zraz. Zraz sa mal síce začať o 15:00, ale ja som neveril, že sa z postele vyhrabem skorej ako o jednej. Našťastie sa mi to podarilo a tak som mohol vyraziť už najedený tak, aby som bolo okolo 14:30 na mieste zrazu. Išlo o naše jediné obchodné stredisko, ale jediná špecifikácia miesta stretnutia bolo proste to stredisko a ono nie je až tak malé. Tak som si ho prebehol, prezrel obľúbené obchody (elektro, kníhkupectvo, bižutéria…), kúpil si vodu, hľadal otaku (čítaj ľudí čudných už od pohľadu) a nakoniec sa vydal pred stredisko čakať. Teda pred stredisko, ono sa ukázalo, že nie každý berie môj predný vchod ako jeho predný vchod. A môj názor na tento vchod zdieľa len asi polovica skupiny, ako ukázalo následné hľadanie sa.
Prvého človeka, ktorý prišiel, som našťastie poznal. Bola to kamarátka môjho bratranca Zipa, s ktorou ma už dávnejšie zoznámil, Aki alebo ako ju volám ja – Otec. (Ja som syn Boží a ona je vraj Boh.) So sebou mala nejakého kamaráta, ktorého meno som nepočul a aj keby tak by som si ho nezapamätal. Ale využil som staré príslovie „Keď si nevieš zapamätať niekoho meno, vymysli mu nové.“ a odvtedy bol Milan. (Vyzeral ako taký priemerný Milan.) Bolo asi tak 14:57, keď sa Aki rozhodla, že sa ide do potravín kúpiť voda a je jedno, že nik nevie, kde sa stretnúť a ona je kontaktná osoba, ktorá má byť na mieste prvá a všetkých čakať. No a dopadlo to tak, ako to znie… Po návrate na miesto tam nik nebol a nik ani nechodil. Vedeli sme len o jednej osobe, ktorá okrem nás určite príde, pretože som sa ten zraz rozhodol znovuzorganizovať s ňou. Išlo o dievča z našej školy, chodí do francúzskej bilingválnej [tiež známej ako homo (nič v zlom, ale väčšina chlapcov, ak nie všetci, z tých tried fakt rado iných chlapcov)] triedy. Pridala si ma na Facebooku, keďže sme spoluotaku. (Vraj to zistila vďaka môjmu Haruhi Ježišovi, ja som vedel, že sa to vyplatí! 😀 ) Pár krát sme si písali, ale v živote sme sa okrem pozdravu na chodbách nerozprávali a tak som bol zvedavý hlavne na ňu. (Chcete sa rozprávať s dievčaťom? Zorganizujte zraz!)
Čakali sme a nakoniec sme sa aj dočkali. Prišiel jeden chalan, ktorého som pôvodne volal, aby som urobil radosť Aki. Hovoril, že sa mu veľmi nechce a pýtal sa, prečo sa nejde niekam do baru piť. (Ale on nepije! Vôbec, len o ničom inom nehovorí…) Vzhľadom na dôležitosť v príbehu dostane meno Ožran. Potom chalan ktorý sa volal Roman (reálne sa volal Roman) a ďalší, ktorý sa tiež volal Roman, ale nik si tým nebol najprv istý. Na zraz mal dôjsť len jeden Roman, lenže tento druhý Roman, bol tak milý že sa na Facebooku volal Jožo. Roman by som ho volal aj tak, keďže toho som si proste zapamätal, a keď si meno pamätám, volám tak každého, ale jeho to aspoň neurazilo. Už sa čakalo len na eLkárku (Bilingválne triedy majú označenie L), ktorá zhodou náhod šla z najďalej, meškala najviac a bola jediná, ktorá vedela, kde je miesto kam ideme.
Ako sa tak čakalo už som bol samozrejme vybratý za najčudnejšieho magora, požiadali ma o zloženie mojej mačacej čiapky (Nikdý!) a mne došlo, že som došiel na zlý zraz… 😀 A keď som si hovoril, že to už nebude horšie zbadal som približujúce sa ryšavé stvorenie. Jasné, väčšinu mojej triedy rád nemám, ale niekto to vyhrať musí. A ten šťastlivec sa približoval nebezpečnou rýchlosťou. Prosím nech nejde k nám! Prečo ide k nám?! Prečo pri nás zostáva?!! Prečo povedal, že ide tiež na zraz?!!!! Našťastie som mal ešte jednu nádej… Aki s Milanom sa ju po čase rozhodli ísť hľadať k druhému vchodu a hneď ako odišli eLkárka dorazila a tak sa museli chudáci vracať. Finálna zostava bola ±6 chalanov a 2 baby. Aki eLkárku na oslavu, že nie je sama baba oslavne objala. Na moju sťažnosť, prečo mňa nik neobjal odpovedal objatím len Roman Jozef. U mňa proste vyhral, je jedno čo kto urobil, on bol naj!
Keď už sme boli všetci, vydali sme sa na bowling. Cestou sme sa začali medzi sebou rozprávať a zoznamovať. Pokiaľ sme došli na miesto, padol návrh na moju likvidáciu asi 20krát, hlavne od Ožrana. Ja som úspešne dostal moje záložné mačacie uši na Aki. (Fotka sa nepodarila.) S eLkárkou som prebral jej yandere sklon všetkých zabiť. A nakoniec sme sa tam dostali. Dokonca aj napriek tomu, že slečna navigátorka chvíľami sama nevedela, kam presne ideme. (Ah tie spomienky na Hamburg…) Bowling som hral raz v živote asi tak pred rokom a celkom mi to šlo. A teraz? Nó… Šiel som na to logicky. Naučil som sa zhodiť najkrajnejšie kuželky z oboch strán, to som spriemeroval a môj posledný hod bol strike! 😀 A čo ostatný? Tým to šlo každému inak. Aki hrala celkom dobre, ale myslím, že to robila skôr aby mohla po každom úspechu predviesť svoj slávnostný tanček, než aby vyhrávala. Roman Jozef hral tak dobre, až som ho nerátal medzi hráčov, pretože to nešlo. A Roman Roman, ktorý prišiel až dodatočne hral najzaujímavejšie. Hodiť si šiel v polovici našej prvej hry. Prišiel na dráhu, prezrel si naše gule. Prešiel na vedľajšiu dráhu, vybral si guľu tam a slušne si ju požičal. A výsledok? Myslím, že sa mu ich pár zhodiť podarilo, ale viac ako 3 nie. 😀 Ale na to, že mu to s ňou nešlo vôbec, tak ostatným sa s tou guľou celom darilo. Asi ho nemala rada.
Z bowlingu sme sa vydali najesť do McDonald’s, kde sa mi nepodarilo na nikom priživiť. 🙁 Naše ďalšie kroky šli smerom k parku, kde sme chceli isť na detské ihrisko. (Pedo pedo pedo pedo…) Cestou som sa naďalej bavil najviac s eLkárkou, s ktorou sme sa rozhodli chytiť nejaké malé dieťa na bicykli a rozdeliť si ho. Ona berie bicykel a helmu, ja dieťa, bohužiaľ sme žiadne nechytili. Najväčší úspech (Alebo neúspech?) bolo dievčatko na kolobežke, ktoré pridalo do tempa smerom od nás, keď som hlasnejšie podotkol, že má peknú sukňu. (Ja by som si takú nedal, ale bola pekná.) Keď sme došli do parku, sa rozhodla rozbehnúť eLkárka na ihrisko cez trávu a ja som (jediný) z nejakého dôvodu bežal s ňou. Dôvod si nepamätám, ale viem, že beh ma ako vždy skoro zadusil. Ihrisko bolo samozrejme plné, a tak sme si sadli na lavičku a čakali na ostatných. Tí sa viditeľne neponáhľali a asi tak na pol ceste od nás ich dokonca zastihol dážď a tak tam zaliezli pod strom. My sme sa vybrali za nimi s dáždnikmi a… Mali sme skoro rovnaké! Oba boli ružové. Júj, nebol som jediný s ružovým. 😀 Počasie u nás je v poslednej dobe také aké je, a tak sme o 10 minút už mohli ísť na ihrisko. Tam sme si poskákali na trampolíne (1x1m…) a spúšťali sa na nejakej tyči po lane, čo som chcel skúsiť už strašne dlho, ale viete… Niekto kto vyzerá ako ja, nemôže chodiť sám na detské ihrisko. Z tadeto sme sa presunuli na námestie sadnúť si niekam.
Cestou tam a pri sedení bolo vlastne prvý krát, čo sa na otaku zraze reálne začalo rozoberať anime a manga. Ukázalo sa, že veľký kus osadenstva nemá napríklad ani len poňatia, čo znamená seme a uke. (Otecko a maminka v yaoi. Niekto chcel vedieť ako je to v yuri, po dogooglení je to tachi a neko.) Najviac mi to bolo ľúto pri Milanovi, ktorý bol jasný uke. Asi 40krát mi volal Zipo, ktorý na zraz nešiel, pretože nás radšej vymenil za ženštinu a opustili nás Roman Roman s Romanom čo nebol Roman, ale vlastne Jozef. Aj keď hromadnú fotku sme chceli urobiť od začiatku, nakoniec sa urobila až po odchode Romanov a tak z toho vzniklo len toto.
Z tadeto sme sa už vybrali domov. Rozhodlo sa, že pôjdeme pešo a všetci až na eLkárku mali kus rovnaký, tak sa k nám pridala a šlo sa. Nakoniec sa došlo na miesto, kde sme sa mali rozdeliť, a keď som zistil, že by som mal ísť ďalej už len s Aki a Ožranom, rýchlo som zmenil názor na pešiu cestu a rozhodol sa vrátiť s eLkárkou na námestie, z ktorého by som išiel busom. Ale tak, veď nech majú romantiku nie? Nie, že by som mal niečo proti Ožranovi. Ono vás len prestane baviť, keď si z vás niekto furt chce robiť srandu rovnakým spôsobom pretože nevyvoláva reakciu. Som bradatý chalan s mačkou na hlave, nemám problém si oholiť polku brady alebo ísť cez mesto s dvoma plyšovými mačkami. Zo mňa sa nedá robiť sranda. Ja som sám o sebe proste vtip prírody. 😀
A tak sme sa vydali s eLkárkou celú cestu späť. A o čom sme sa bavili? Nie všetko bolo len v tomto úseku, ale chcem to zhrnúť takto pokope, pretože to bolo proste úžasné. Samozrejme ide len o môj dojem. Bola jediná, ktorá sa reálne prejavovala ako otaku, podľa mojich predstáv. Nešlo len o obyčajného človeka, ktorý proste pozerá anime, ale bolo cítiť, že je ním posadnutá aspoň o kúsok viac, ako je zdravé. 😀 Na moje rozprávanie o tom, ako sa vyžívam v nakupovaní v ženských oddeleniach a to, že nemám s kým, mi povedala, že môžem s ňou. Keď som povedal o tom, že moja krásna károvaná sukňa je už na ceste, povedala nech dám vedieť keď príde, vyfotíme sa. Takto dobre sa mi s reálnou osobou nerozprávalo fakt už strašne dlho, to ešte keď som to tu flákal kvôli experimentu. 😀 Samozrejme, keď povedala, že má rada les, som sa strašne zľakol, veď viete, jednu takú už poznám a strašne to bolí. A tak som ju odprevadil až k autu jej mami. Pozrel som sa, kedy mi ide autobus na zastávke hneď vedľa a zistil som, že predsa len idem pešo. Keď v tom… Lucky! Odvoz zdarma! Nie je to zmrzka, ale tak aspoň niečo zadarmo, ako v každom experimente. 😀 A keby len to, dokonca ma zavolala s jej bratom do kina o deň na to. Síce s bratom, ale tak… So ženskou do kina! Dokonca som porušil moje pravidlo – do kina len raz ročne, a zobral aj sestru. V kine s dievčaťom som bol síce prvý krát, ale s dievčaťom som kupoval lístky už druhý krát a a druhý krát som sa zabudol spýtať dievčaťa „Kam si chceš sadnúť miláčik?“ Keď idem do kina so Zipom vždy sa to pýtam ja alebo on a pohľad pokladníčky vždy stojí za to. 😀
A takto by som prehlásil vďaka poslednému odstavcu tento zraz za úspešný. Jasne, furt som najväčší magor široko ďaleko (Na vysokej v Brne sa to už dúfajme zmení, lebo fakt končím.), ale vďaka nemu som zaškrtol ďalšiu položku na zoznamu, čo by som mal stihnúť pred smrťou. Vidieť všetko anime z neho asi takto ľahko nedostanem… 😀 Po dlhej dobe, je toto prvý článok, ktorý nemá vyše 3000 slov. (Bez záveru je to pod 2000.) Aj tak vám, ale ďakujem za prečítanie a ak sa vám článok páčil, nehanbite sa mi o tom povedať v komentároch alebo ho zdielať. Možno dostanete odmenu. (mrk) Green! 😀
Zožeň si korektora!
08 Aug 2014 o 14:36Škoda, že som nešla. Nabudúce musím ísť! 😀
11 Aug 2014 o 16:08Treba do budúcna viacej ľudí, najlepšie takých, ktorý budú horší ako ja 😀
11 Aug 2014 o 19:32Bude ešte niekedy otaku zraz? 😀 určite by som išla *^*
13 Apr 2016 o 00:05Určite bude, myslím sú tak raz za mesiac až mesiac a pol teraz. Na FB je o tom info https://www.facebook.com/groups/bbotaku/
18 Apr 2016 o 19:32