Stužková

Tak už je to zas nejaký ten piatok, kedy som sem písal. Behom posledných pár mesiacov sa stalo niekoľko vecí, o ktorých som plánoval napísať menšie zhrnutie, ale niečo sa mi postavilo do cesty. Niektorí z vás to možno vedia, ale už je to štvrtý rok, odkedy som nastúpil na Gymnázium Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici. A keďže som sa nedal na žiadnu blbosť typu bilingválna trieda, tento rok maturujem. Posledný ročník je zatiaľ príjemný. Mám do týždňa 6 hodín informatiky, na ktorých nič nemusím robiť, 6 hodín matematiky, kde robím to isté len bez počítača a dokonca mám tento rok rád francúzštinu. Dostali sme novú profesorku ktorá nielenže chápe, že je nám franina ukradnutá, ale pomáha, aby známky neboli až tak strašné. A ani nehovorím, aká zábava je s ňou na tých hodinách. O samotnej maturite sa, ale vyjadrovať radšej nebudem… No teraz to hlavné! S maturitou je spojená aj istá slávnosť zvaná stužková, ktorú som musel (Nechcel som, ale donútili ma.) tento rok podstúpiť aj ja. Bola na toľko zaujímavá, až som sa rozhodol, že si zaslúži vlastný článok!

Netuším kedy sa celá vec začala organizovať, výber miesta a nejaké iné dôležité veci sa určite riešili o dosť skorej, ako pár týždňov pred, ale ja som o tom nikdy veľa nevedel. Veď ja som nevedel, čo samotná stužková je, až do chvíle, kedy ma kamarátka dotiahla na svoju. Na nej som sa ako partner podivuhodne zabavil viac, ako som predpokladal. (Myslel som si, že to bude len veľmi dlhý večer bez PC.) Na rozdiel od tejto, kde som sa len zabával, na svojej budem musieť aj niečo robiť a už len samotná organizácia bola strašne nepríjemná. (O cene ani nehovorím.) Čo sa týka samotnej organizácie, ja som nemal veľmi zložité úlohy. Problém bol skôr náš kolektív a organizovanie čohokoľvek v ňom. Nie sme tá najúžasnejšia trieda, ani tá z tých lepších, čo sa týka dohadovania sa. Každému je všetko ukradnuté, nik nikoho nepočúva, a keď sa už niečo rozhodne tak sa začne niekto sťažovať, že to nebolo podľa neho. Zvládať tieto veci bolo fakt o nervy, aj keď som sa s nimi nemusel vysporiadať sám. A to ani nehovorím, aké mali s týmto problémy ľudia, čo organizovali veci, ako jedlo, vodu, fotografa a iné.

V triede sa našlo plno zaujímavých expertov. Či už spolužiačka, ktorá chcela 1000 litrov vína a nechápala, prečo sa jej pýta profesorka či sa v ňom bude aj plávať a či má si brať plavky. Iný expert zas musel riešiť stále svoju scénku v programe, na ktorej sa reálne účastnil sám. Jediný iný herci mali byť spolužiak, čo držal tabuľu a spolužiačka, čo na ňu písala. On ale neustále potreboval, aby celá trieda riešila len túto jeho scénku a aby sa nacvičovala práve ona, tak nech nerobíme nič iné. Bolo úplne nepodstatné, že sme z programu nemali hotové nič iné, len toto, on chcel všetok náš čas na toto. 😀 A môj najobľúbenejší expert, typ človeka, ktorého by som najradšej upálil. Človek, ktorého univerzálna odpoveď na akúkoľvek požiadavku je „Ja som tú stužkovú ani nechcel.“ To je pekné, ale ideš na ňu a tak musíš dačo robiť, keď si ju nechcel a nechceš nič robiť tak sa tam ani neukazuj, robiť za teba nebude nik…

Jediná vec, ktorej mi bolo fakt ľúto, že som sa pri organizovaní nezúčastnil bola tvorba oznamiek. Bohužiaľ som vtedy nemal čas a tak robil návrh spolužiak a z môjho pohľadu grafika je tam priveľa vecí čo sa mi nepáči. Zaoblené hrany, ale pritom veľký hranatý nápis 4.F, texty natlačené na bokoch, americké úvodzovky („ a “ je tak krajšie!), chýbajúce údaje, modré pozadie tam, kde sa má písať a podobne. Prikladám ukážky, ak niekto chce, ešte ich pár doma mám. Nabudúce ich urobím ja a lepšie. 😀 (Bez vodoznaku ho v PC nemám a skener je ták ďaleko!)

Ďalšia veľmi zaujímavá vec sama o sebe je náš film, tiež známy ako kradnutie triednej knihy. Stvorenie tohto „veľdiela“ bolo tak zložité až si nie som istý, či to bolo vtipné alebo smutné. Malo ísť o taký minifilm o tom, ako sa nám zmizla triedna kniha, čo sa s ňou dialo a na konci malo byť jej pečatenie a podpisovanie sa na dvere našej triede. Neviem ako u kolegov v ČR, ale u nás je robiť toto video zvyk. Základný nápad a to ako čo bude vyriešené, vymyslelo pár spolužiakov. Keď už to bolo vo fáze, že je to viac-menej vymyslené, začal sa písať scenár. Písanie scenára je prvá veľmi vtipná vec. Písal sa dva dni. Myslím celé dni, prišlo sa ráno do školy a celý deň sa NEMALO robiť nič iné, len písať ten scenár. Takže nás na celé vymýšľanie bolo ±20, mali sme byť v jednej miestnosti a mať na to čas minimálne od 8:00 do 13:45.Dopadlo to asi tak, že za prvý deň sa stihlo tak 20%. (Prvé dve scény, teda asi minúta a pol z videa.) Ďalší deň sa s tým pohlo, ale tiež nie o veľa a to tiež len preto, že na ďalší školský deň sa už malo točiť. Nasleduje kameraman, ktorý nám dva týždne pred stužkovou, teda ten týždeň, keď sme chceli točiť, oznámil, že je v Taliansku na dovolenke. Rozhodli sme sa teda zohnať nového. Ten pôvodný bol viditeľne veľmi dobrý kamarát jedného debi… chalana z triedy a tak o neho pevne bojoval. „On donesie dve kamery a bude robiť toto a toto.“ „A to stačí natočiť v pondelok, do soboty to zostrihá.“ „Nechá to ako otvorený projekt a keby dačo tak všetko môže upraviť.“ Slovné spojenie otvorený projekt som od kameramana aj spolužiaka počul asi 40-krát. Nie som si istý, čo to je, ale ak pod pojmom otvorený projekt myslí, že nezmaže súbor projektu aby ho mohol neskôr upraviť hneď po prvom vykreslení videa tak je to smutné, keďže toto by mala byť pre každého samozrejmosť. Projekty si treba zálohovať vždy aspoň na nejakú dobu, inak ste hovädo… Nakoniec sa trieda rozdelila na dve polovice (presne) a jedného nezúčastneného. A keďže s tým kameramanom sme sa už dohodli a bolo by od nás neprofesionálne ho zrušiť (Ako povedal debi… chalan.), tak sa nakoniec nechal tento. A ako to dopadlo? Z dvoch kamier bola zrkadlovka a Go Pro, ktoré si kameraman požičal od spolužiaka. V piatok pred stužkovou nám oznámil, že si myslel, že ju budeme mať až o týždeň a teda ešte so strihom ani nezačal a nevie či príde. Fakt „profesionál“. 😀 Potom sa snažil dokázať, že vlastne to už má hotové a v sobotu to určite bude, tak nám poslal screen, kde mal byť hrubý strih. Jasne, všetkým sa páčilo obrázok editoru, kde bolo video a nejaké veci ktorým nerozumeli. Bohužiaľ mne neušla tá časť, kde bolo vidieť, že nastrihaná časť má len minútu a pol… Nakoniec prišiel asi 15 minút pred začiatkom samotnej stužkovej a video zostrihal tak, že nedávalo zmysel a nemalo koniec…

Aj keď na organizácii som nemal až taký veľký podiel, na samotnej stužkovej som mal jednu z najdôležitejších úloh. So spolužiačkou som sa prihlásil, že urobíme a prečítame prejav! Čím som to vtedy myslel? Hlava to určite nebola… Píšem rád, ale prejav? To ako ťažko sa píše ten, som zistil až prineskoro. A k tomu moja múza a literárna pomoc v deň, kedy som ho písal (A vlastne mal aj odovzdať.) bola preč, a tak to dopadlo fakt kalamitne. Našťastie ho napísalo viac ľudí, a tak sa z môjho použilo len veľmi málo. 😀 Len časti ako „Ktorá iná matematická trieda sa môže pochváliť takmer stopercentnou účasťou na dejepisnej olympiáde?“ Dať dokopy sme ho zvládli, ja som z neho bohužiaľ v ráno stužkovej vedel len privítanie a nič viac. Musel som sa ho hold naučiť až na mieste. 😀

Stužková bola v sobotu a stretnúť sme sa mali na mieste o 13:00. Samozrejme sme na čas dorazili len štyria a tí, ktorí najviac hovorili, ako sú jediní, čo niečo robia a určite tam budú sami, prišli o hodinu až dve neskôr. Na príchode sa mi hneď zapáčilo, že Azor (Kávovar zo Zenitu) mal vďaka štipcom v hlave rovnaký účes ako ja, pretože inak by sa jej do večera pokazil. Taktiež obsluha, ktorá nám na „Dnes by sme tu mali mať stužkovú, viete kam máme ísť?“ odpovedala „Ale tu dnes žiadna stužková určite nie je.“ celkom pobavila. Organizácia na samotnom mieste bola samozrejme na hovno tiež. Bol v tom bordel, nič nebolo poriadne nacvičené, ja ako hlavný technik som dostal pokyny, že bude okrem pár videí prehrávať ešte aj text k pesničke, ktorá nie len že neviem, kedy sa bude hrať, ale nikdy som ju nepočul. Popri tom som sa učil prejav a ešte nacvičoval číslo, ktoré sme sa rozhodli pridať asi tak 3 hodiny pred začiatkom. A to ani nehovorím o dohadovaní sa s DJ na to, kedy bude aká hudba hrať a ako budem prehrávať ja potrebné videá tak, aby som na zvuk používal jeho aparatúru. K tomu sme hodinu pred začiatkom zistili, že nemáme nacvičené nič formálne. Veci ako nástup, ako si prebrať stužku, dokonca ani v akom poradí veci nasledujú nevedel nik. Doslova nik, všetko sa muselo vymyslieť, ale nič sa nepodarilo. Ešte aj nástup, pri ktorom som mal ísť prvý sa nakoniec úplne zmenil a bol som na konci radu. Aspoň som to nemohol dosrať ja. 😀

Nástup som síce nedosral, ale dosral som to hlavné – prejav. Nie len, že mi DJ zabudol pustiť pesničku z Little Busters!, ktorú som chcel na pozadí, ale pokazilo sa aj všetko ostatné, čo sa dalo. Mikrofón robil ozvenu, ja som koktal, kúsok som zabudol a zasekol sa a pri pohľade na mamu v časti, špeciálne napísanej pre ňu, nech kvapne všetkým slzička, som zistil, že sa hrá na tablete… Jediný, kto prejav asi ocenil bola bývalá triedna, ktorá sa usmiala, keď som začal hovoriť o nej a pozeral som sa na ňu. (Nehrala sa na tablete.) Po prejave a pripnutí stužky som už mal všetko zlé za sebou. Síce som to dosť dosral, ale povedal som si, že aspoň je pokoj a vybral som sa veselo za mojou partnerkou na večeru. Teda partnerkou… Zobral som moju malú sestričku, aby žiadna z mojich početných obetí nemala zlý pocit, že mám rád inú viac ako ju. Urobil som asi dobre, keďže sa všetkým páčila a dokonca pomáhala pri stužkovaní. To, keď mi profesorka v pondelok povedala, že vlastne nevedela či je to sestra alebo priateľka, už tak dobre nevyznelo, keďže krpatá má 8, možno 9. Samotná večera sa dala, ale po tom všetkom to jedlo do mňa fakt nešlo, a tak som zjedol len svoju a sestrinu som už nemohol. 🙁

Do tejto chvíle som si bol istý tým, že sa mi tento večer páčiť nebude a už som sa strašne tešil na to, ako prídem domov. Celé sa to zmenilo, keď začali prichádzať hostia, ktorí sa prišli pozrieť len na program. Deň pred tým, sme mali otaku zraz a tak som pár ľuďom povedal, že prísť môžu a pár ich vážne prišlo. Pôvodne som si myslel, že mi bude ľúto, že som nemohol byť na niečom takomto s Ryuu, ale v lete mi celý tento problém už pomohli vyriešiť. (To malo byť v pôvodne zamýšľanom článku tiež.) Jasne, večer s ňou by to bol pekný, ale absolútne nič by nemalo na to, čo som dostal ja! Predstavujem vám moje ženy 😀

Kto by nemal radosť keby mu tieto 4 krásavice robili 2 hodiny spoločnosť? (Áno, ten Herman medzi troma babami je baba tiež.) Zložili sa, pár yaoistiek (Ženy čo veria, že žiarovka sa montuje zásadne do inej žiarovky.) si užilo pohľad na miestnosť plnú polonahých chlapov a odniesol som ich na miesta. Ja som sa musel pripraviť na začiatok programu a premietanie. Našťastie som tam nebol dlho sám, keďže moje ženy sa rozhodli mi prísť robiť radosť a tak bola práca premietača hneď zaujímavejšia. Aj keď mi poradie scénok v programe vlastne nik nepovedal celkom to šlo. Teda až na to, keď som púšťal karaoke k pesničke, ktorá nemala slová. Potom som zas karaoke púšťal zle, pretože pripitý spolužiak pesničku spieval kúsok inak, ako bolo v texte, a tak som netušil kedy prepínať. Tu ma našťastie na začiatku zachránila Lin, ktorá to prepínala ako tak dobre. Bohužiaľ, keď som ju pochválil prestala dávať pozor a tým pádom text nesedel už vôbec. 😀 Hlavná vec, ktorú som mal pri programe premietať, boli odpovede ľudí do našej verzie Aj múdry schybí. Tieto videá som natočil aj spracoval ja sám, takže boli v poriadku. Za výkony hercov som ja už nemohol. Do tohto sme sa rozhodli zapojiť aj dvoch dobrovoľníkov z publika, ktorí proti sebe mohli hrať o cenu. Na účasť sa vybral jeden profesor, ktorý až tak dobrovoľne ísť nechcel, ale musel. Druhý, tentokrát reálny dobrovoľník, bola jedna z mojich žien – Mašlička. Profesora samozrejme porazila vo veľkom štýle a vyhrala nám sáčok strúhanky, ktorý si odmietla zobrať domov a musel som ho niesť ja. 😀

Program ubehol celkom rýchlo a vraj sa ľuďom páčil. Ľúto mi ale bolo, že z neho vypadla scénka, kde som mal tancovať v šatách so spolužiakom. To bolo ľúto aj mojím ženám a keďže prišiel čas na tanec, jedna mužná z nich povedala, že ak si ich dám, zatancuje si so mnou. A tak som sa celý veselý prezliekol a šlo sa tancovať. Zabavili sme sa a dokonca nám fotograf urobil aj spoločnú fotku, kde sme boli doslova všetky ženy. Bohužiaľ ju ešte nemám. Po tom, ako sme sa takto vybláznili znova som sa prezliekol do obleku, ale keď sme sa vrátili na parket, zistili sme, že furt nik nič nerobí, akurát hrá hudba. Tak sme začali tancovať znova. A ako nás to bavilo! Tak veľmi, až som si musel dať liek na dýchacie problémy, pretože som nestíhal dýchať. V čase, keď sme si dávali prvú prestávku, sme už na parket dotiahli väčšiu časť osadenstva miestnosti. 😀 Takto sme sa bavili asi do jedenástej večer, kedy moje ženy už museli ísť domov, ale zabavili sme sa dosť. Radosť mi urobili strašnú a v tej dobe, som už aj tak nevládal ani stáť.

Potom sa už len čakalo do polnoci, kedy ešte prebiehal kus programu. Vyhrážanie sa profesorovi, čítanie básničiek o každom z nás a branie si koláča. Na čítaní básničiek bolo pekné, keď sa povedalo meno jedného spolužiaka, ktoré ihneď nasledovalo mávaním ruky pri krku, nech ho rýchlo preskočia, pretože on už dávno nie je v stave na to, aby prišiel. Poprípade druhý, ktorý nevedel stáť bez toho aby sebou mával. Milujem ožranov, keď sú odo mňa ďaleko. 😀 Samozrejme ja som nechlastal, ale vypil som dve nádoby pomarančového džúsu… Potom sme sa už len pofotili a ja som sa veselo vybral s rodičmi a sestrou domov, keďže som tak strašne chcel ísť na chlastačku do mesta… 😀 Aj keď článok by to bol asi zaujímavý.

Ako by som to celé zhrnul. Pred vyše tromi rokmi som sa v jednom článku sťažoval na deviatacký večierok a na to, ako som skončil základnú školu. Je to už dávno, je napísaný na nič, ale pointa bola, že vtedy mi došlo, ako veľmi iný som, ako nezapadám a bolo mi z toho hrozne. Prešlo pár rokov a pritom sa toho stalo strašne veľa. Celkový postup by sa dal zhrnúť asi takto. Stále nezapadám a mám pocit, že je to oveľa horšie, ako to bolo vtedy. Lenže odvtedy som sa nie lenže naučil užívať si toto nezapadanie, ale našiel som si ľudí, ktorím sa to páči a majú ma aj tak radi. A to je sakra veľký pokrok! Keby mi niekto v deň, kedy som písal ten článok, povedal, ako to dopadne, tak mu neverím ani za nič. Až som celkom zvedavý, ako to dopadne keď budem končiť vysokú, ale to už asi tak pozitívne nebude. 😀

Ak ste to dočítali až sem tak gratulujem k trpezlivosti a ďakujem, že ste to vydržali. Tento článok by mal byť výnimočne napísaný lepšie, keďže mi ho opravovala moja nová grafička na Zenit, známa ako Modrý Animág alebo proste Modrá, ako ju tu volávam. Čoskoro dúfajme zasa niečo napíšem, najbližšie sa pravdepodobne ozvem s tým, ako dopadne krajské kolo Zenitu. Green!

15 Nov 2014 Môj svet duševný výlev, epické, ľudská hlúposť, škola, šťastie

Stužková

Komentáre